Pred dvomi týždňami som Miša rovno po škôlke nasadila do auta a vydali sme sa na cestu k babke na Dubové. Chceli sme s ňou stráviť pekné dva dni, chceli sme ju zobrať na prechádzku do lesa, niekam na kávu a len tak byť spolu. Cesta trvá dve a pol hodiny, no už po pol hodine Mišo v aute zaspal - a to on nezvykne v aute spať - obzvlášť nie po tom, ako som ho zobrala vyspatého zo škôlky. Spal, až kým sme nedorazili na Dubové. Hodinku sme sa pohrali s babkou a potom Mišo bežal do kúpeľne hodiť grcku.

Myslela som si, že mu došlo zle z cesty - Kremnické bane aj ja ťažko znášam. Potom sa mu to udialo zas. A zas. A zas. Už sa aj zvíjal s bolesťami brucha, tak som o druhej v noci sadla do auta a letela s ním na urgent do nemocnice. Bála som sa hlavne tých kŕčov v bruchu (Mišo má slabý pupkový pruh, tak som sa bála, či sa mu nezamotalo črievko).

A tam moje vyplašené materské ja dostalo ešte bombu typu:
“Zlyhala domáca starostlivosť.”
“Navrhujem hospitalizáciu, lebo nie ste schopná postarať sa o svoje dieťa.”
“Keď matka váha, ako pomôcť dieťaťu, je to prvý znak toho, že mu nie je schopná pomôcť.”

Keď mi v tú noc toto službukonajúci lekár hovoril, prišla na mňa taká vlna hanby, že som mu nevedela nadiktovať ani Mišov dátum narodenia. No, asi som teda aj zlyhala, lebo som mu po 8 hodinách grcania dala občas glg čaju, lebo bol veľmi smädný. A to som robiť nemala. Pán doktor ma slušne “dodžubal”, že dve hodiny po grcke nesmie ísť do žalúdka nič. Moja chyba.

Aspoň Mišo to celé zachraňoval a správal sa pokojne a ukážkovo, zamrnčal iba v momente, kedy mu pichli kanylu do ruky. Potom tam už aj šaškoval, kým mu tiekla infúzka. Na to, že bol v nemocnici prvýkrát, klobúk dole, ako toto zvládol.

Hospitalizáciu na víkend som odmietla, ešte aj za to na mňa ten lekár škaredo pozeral, že som odmietla jeho návrh liečby. Aj to napísal do správy: “Matka odmietla navrhovanú liečbu dieťaťa.” Asi som sa nikdy necítila ako horšia matka ako v tomto momente. Vlastne áno, hneď na druhý deň som sa tak cítila, keď som Mišovi nedala jesť a on plakal od hladu. Ale po tej infúzke mal Mišo zákaz pár hodín jesť aj piť.

No, celý deň po tejto nočnej šichte Mišo unavený, nevyspatý a hladný predriemal na gauči a na druhý deň sme sa zbalili a šli naspäť k nám domov. 

Takže babke sme urobili všetko iné, len nie pekný víkend. Mrzelo ma to aj kvôli nej veľmi, lebo som bola zase v strese, či ju Mišo nenakazil (lebo to bola viróza zo škôlky) a či nenakazil aj našu 92-ročnú babinu, ktorá je teraz nej. Chvalabohu to na ne nepreniesol.

Som si povedala, že takýto víkend už nechcem zažiť. Ale vesmír moju prosbu zachytil - len to trochu pomotal - hneď nasledujúci víkend som skončila s Mišom na pohotovsti so zápalom ucha.

Milý vesmír, môžeš nám dať na chvíľu už pokoj? Pracuj, rob, čo môžeš, uprac Putina alebo niečo, len už nám daj trochu vydýchnuť, lebo už som celkom unavená, ďakujem.

Lubica “Buba” Lettrichova