Keď som pred niekoľkými dňami zistila, že Mišo je Covid pozitívny, na pár minút som chytila taký záchvat paniky, že si ani nepamätám, kedy som taký mala naposledy. Totálne temno sa mi udialo v hlave:

• že všetci skončíme na pľúcnej ventilácií
  
• že moji rodičia, s ktorými Mišo bol v kontakte toto nerozchodia
  
• že moja sestra toto nerozdýcha
  
• že Vianoce nebudú

Chvalabohu, že tento záchvat trval asi tri minúty, lebo nič z toho sa neudialo. Mišo bol celý čas bezpríznakový, nenakazil nikoho - ani nás, ani mojich rodičov. Myslím si, že za tento priebeh u neho vďačím jeho imunite a v našom prípade nenakazenia vďaka vakcíne.

U nás doma sme teda covid zvládli podstatne lepšie, ako tú karanténu. Prvý týždeň sme si dali aj s Bohušom dobrovoľnú karanténu, kým sme si neboli istí, že nás Mišo nenakazí. Druhý týždeň už Bohuš naskočil do práce a s Mišom som ostala doma ja, (lebo mám možnosť pracovať z domu, on nie). Čo by mi za normálnych okolností nevadilo, ale keď má Mišo karanténu a nemôže ísť nikam, to znamená, že nemôžem ani ja.

A mne povedať na niečo, že “nemôžem”, to je záchvat paniky číslo dva. A ešte k tomu Bohuš chodí z roboty o 22:00, to nemôžem už dvojnásobne nič.
Chcem ísť von - nemôžem. Chcem ísť do obchodu - nemôžem. Chcem si ísť zabehať - nemôžem. (Lebo nemôžem nechať 4-ročné dieťa samé doma, lebo sociálka…) A do toho pracujem z domu a Mišo sa nevie hrať sám a nonstop je na mne nalepený a ja mám už nervy echt v kýbli.

Karanténa je prísna.

ALE!
Už som sa vydudrala, vysťažovala a poľutovala sa - ALE aj to je emócia a treba ju dať von. Teraz už ALE cítim neskutočnú úľavu a vďaku, že moje dieťa ani len netušilo, že má nejakú pliagu (ps. on stále o nejakom Covide a vakcínach nemá potuchy - my o tom pred ním nehovoríme, nech si zbytočne nezaťažuje hlavinku škaredými vecami.) Škôlku mu kvôli Covidu aj tak zavreli, takže aj tak by sme museli byť doma. Všetci sme to prežili aj psychicky - tu však následky ostanú - mne sa nervy nie raz zosypali a Mišo bude po tejto karanténe asi závislý na telke.

ALE snažila som sa najviac - aj pracovať, aj upratovať, aj sa hrať, aj variť, aj to nejak predýchať a prečkať celé, nie všetko sa darilo ukážkovo, ALE nejak sme to dokopali. Nie 24/7 ale 24/10 byť doma zavretá s dieťaťom - udeľujem si metál, že sme všetci prežili - doslova. (Lebo povedzme si, som typ matky, ktorá nepotrebuje od rána do večera bozkávať svoje dieťa, pozerať naň jak na svätý obrázok a byť mu nonstop za zadkom.)

Dnes Mišovi končí karanténa a mne sa opäť vracia pocit takej mojej veľmi dôležitej slobody! A Vianoce budú! Aj s rodinou! Celou!

Lubica “Buba” Lettrichova