Pamätá si niekto - okrem mňa (pretože ja v živote nezabudnem) na našu prvú rodinnú dovolenku? Mišo mal skoro 1 rok a od Vianoc sme mali zaplatenú dvojtýždňovú dovolenku v Chorvátsku (áno, ja to tu milujem - chodili sme sem každý rok s rodičmi ako deti, chodila som sem každý rok s kamošmi a chcem sem chodiť vždy, lebo tu už máme aj kamarátov a aj Rytmusova Jasmína to tu miluje).

Vtedy, na tej našej prvej nevydarenej dovolenke, sme sa 11 hodín trepali na autom, nejakým zázrakom tu bola tri dni zima, do mora sme nechceli vojsť, chodili sme v rifliach a mikinách. A po troch dňoch volali Bohušovi, že sa musí kvôli práci vrátiť (nie nie je kardiochirurg ani riaditeľ elektrární. Ale aj tak musel.) Tak sme sa po troch dňoch - ja s plačom - trepali 12 hodín naspäť domov. Vtedy som povedala, že s týmito dvomi chlapmi som šla na dovolenku prvý a poslednýkrát. (Aj tak ma vždy najviac bavili letné dovolenky s mojou sestrou a kamoškou.)

A všetko je inak. Sľub som porušila. Hoci sme tento rok ísť na dovolenku nemali, kvôli času, peniazom, nejakého covidového rešpektu…, dokonca sme si teda aj urobili malý bazén na dvore, predsa len sme pri mori.

Bohušovi dali - pre mňa nečakane 5 dní voľna. Otvorila som teda rýchlo internety a rezervovala ubytko. S tým, že ak mu voľno zrušia, čo je bežné, nič sa nedeje. A Mišo, ako naschvál, dva dni pred začiatkom prvého školského dňa schytal sople a kašeľ. A bolo jasné. Do škôlky mi ho nezoberú. Bohušovi stále voľno nezrušili. Večer teda balím celú rodinu, kupujem online diaľničné známky, poistenie, covidové dôležitosti, Bohuš sa balí ráno a keď si hodil do batoha 3 tričká, plavky a kraťasy, vyrazili sme.

Sme teda pri mori, hoci len na 5-6 dní, ale sme po milión rokoch zase spolu, my traja, mimo domu, kde nikto z nás nemusí variť, vysávať, kosiť… sme tu 5 dní, 24/7 jeden pre druhého, tretí pre prvého… a hocijako.

Nazdravie!

Lubica “Buba” Lettrichova