Po dvoch týždňoch na prázdninách, kedy sme sa nevideli, mám pocit, a teda nie je to iba pocit, to je fakt, že rozpráva zas o niečo krajšie. Tie jeho súvetia sú pre moje uši tak neskutočné, že ich raz vydám knižne, aby som na ne nikdy nezabudla. 

Rovno v deň návratu z prázdnin ma zabil týmto: “Mami, ja vás ľúbim tridsaťpäť lásky, to je najviac, viac sa už nedá!”

Začína maturovať nad mnohými vecami. Napríklad, prečo má iba jedného dedka, čo sa stane s človekom, keď zomrie…. Touto otázkou ma prekvapil tak, že som mu v momente prekvapenia povedala pravdu. Moju pravdu. Že keď človek zomrie, že sa zase narodí ako niečo iné, napríklad ako motýľ, kvet, vážka, oblak… hocičo. Toto vysvetlenie sa mu páči veľmi a dodal: “A možno sa niekto narodí ako Láska!” Nikdy v živote by som takúto vetu nečakala od 4-ročného dieťaťa.

A včera dal ďalšiu perlu. Sedeli sme v aute a šli na letisko sledovať lietadlá. Vždy sa v aute rozprávame, ako vlastne vždy a všade, lebo pánko nevie byť ticho. Niečo mi vysvetľoval, ale úplne nesprávne. Tak som mu povedala, že sa asi pomýlil, že to nejako nedobre hovorí. A on na to: “Musím sa asi lepšie spoznať.” Pri tejto vete mi asi aj zabehlo od údivu, tak dovysvetlil: “Musím sa lepšie spoznať, aby som nahlas hovoril veci správne.”

Neviem, prečo sa týmito jeho múdrosťami (pre mňa múdrosti, pre niekoho detské random motanice) vždy tak nadchnem, možno som mala inú predstavu o myšlienkových pochodoch malých detí, ale teraz si len v duchu poviem, že ON VIE.

Lubica “Buba” Lettrichova