Keď sme sa ho pýtali, čo by si prosil na narodeniny tento rok, vždy povedal iba tri veci: tortu, balóny a ísť sa pozrieť na lietadlá.

No nech sa páči, torta bola - malinká s lietadlom navrchu, balóny som v predvečer narodenín fúkala asi dve hodiny a potom sme ich s Bohuškom do polnoci vešali po dome a výlet za lietadlami nebol problém.

Bolo mi však trochu ľúto nedopriať mu trochu viac radosti, ako len pozerať sa na tie lietadlá, veď my sme tento rok boli na vyhliadke letiska asi tridsaťkrát, ale jemu sa to tak páči, že by mu to stačilo aj ako narodeninový darček.

Normálne som teda kúpila vyhliadkový let lietadlom v Trenčíne na letisku.

Ráno sme vstali - štandardne o 6:00, rovno odpadával z balónov, pekne sa umyl, obliekol a na rad prišla torta. Na žiadne darčeky a hračky sa nepýtal (a my sme ani žiadne hračky kúpené nemali), tak sme rovno sadli do auta a šli do Trenčína.

Už na začiatku cesty sa pýtal, že kam ideme, lebo veď cestu na naše bratislavské letisko pozná aj so zavretými očami.

Prišli sme do Trenčína na letisko s predstihom a kým prišiel náš pilot, my sme si v hangári obzerali všetky lietadlá. Mišo bol nadšený a nevedel, na ktoré pozerať skôr. Toto bol pre neho vrchol jeho narodenín.

Keď prišiel pilot, “vyparkoval” z hangáru jedno lietadlo a my sme Miša doňho posadili.

Ale on stále nevedel, že poletíme. Myslel si, že ujo pilot je taký zlatý, že mu dovolil si doňho sadnúť.

Až keď sme mu zapínali bezpečnostný pás sa opýtal: “A my poletíme hore, vysoko?”

Teraz som čakala nejakú paniku z jeho strany, ale neprišla. Dokonca ani vtedy, keď sme mu na uši zarazili sluchátka.

Pohli sme sa, vzlietli sme a on stále s najväčším pokojom sedel, usmieval sa a zvedavo pozeral von oknom.

Myslím, že my s Bohušom sme sa báli viac, predsalen, táto malá sranda vo vzduchu je viac adrenalínová, ako pohodlný let v boeingu.

Pristáli sme, dieťa stále nadšené. Jemu sa splnil obrovský sen a vôbec sa na nejaký darček-hračku ani neopýtal. Takže keď mu moja sestra poobede dala hračku, ostal naozaj prekvapený, že dostane ešte ďalšie prekvapko.

Týmto chcem len povedať, že niekedy netreba na narodeniny šialene vykupovať hračkárstva a nakúpiť sto hračiek s tým, že “niečo z toho by ho mohlo baviť”. Niekedy stačí to dieťa len počúvať.

Miša hračka po troch dňoch väčšinou omrzí, ale o tomto zážitku bude rozprávať najbližší rok.

A ja sa tajne modlím, aby mu táto jeho neuveriteľná skromnosť vydržala čo najdlhšie.