Od jeho štyroch mesiacov sme boli zvyknutí každú stredu sadnúť do auta, ísť spolu do bazéna a venovať si navzájom hodinu 100%-nej pozornosti. Táto aktivita bola pre mňa tak veľmi citovo silná, že ja to stále prirovnávam - hoci obrovskou okľukou - ku kojeniu. Bol to iba náš čas, kedy sme boli najviac sústredení jeden na druhého. On mi doslova vložil do rúk jeho život, pretože mi musel úplne veriť, že v mojich rukách v tom bazéne prežije :)

Teraz je už tak šikovný, že nepotrebuje, aby som ho držala, už si vo vode vystačí sám. Práve toto plávanie bolo - podľa mňa - najlepšou voľbou. Otužoval tam od bábätka, vymakal si imunitu natoľko, že chlapec stále netuší, čo sú lieky a antibiotiká, od narodenia bol v kolektíve, preto nemá problém s deťmi a škôlku zvládol úplne na pána, vie, že inštruktorku ( a teda aj pani učiteľku v škôlke) musí poslúchať, ak nechce klesnúť na dno bazéna. Mali sme dve inštruktorky - Katku a Majku, ktoré s nami plávali od začiatku, teraz s ním budú ešte plávať bezo mňa a v septembri ho odovzdajú do rúk inštruktorom pre veľkáčov.

A ja tam budem pekne sedkať vedľa v miestnosti s knihou v jednej ruke a kávou v druhej. Aj som smutná, že tieto naše spoločné stredy po skoro štyroch rokoch končia, ale zároveň som na Miša veľmi hrdá, že chce pokračovať aj ďalej. (Teda, zatiaľ chce, uvidíme, čo povie o týždeň, keď sa už v bazéne bude musieť spoľahnúť sám na seba.)

Takže ak nejaká mamina váha, či plávať alebo neplávať, za mňa hovorím jednoznačne áno. Lebo nie je to len o tom naučiť bábo plávať, ale ten spoločne strávený čas je na nezaplatenie.

Lubica “Buba” Lettrichova