Nikdy som túto vlastnosť nemala a ani ju stále nemám. Pri Mišovi ju trénujem na maximum, ale výsledky nie sú také, aké by som očakávala.

Teraz sa mi trpezlivosť doslova normálne vysmiala do tváre. S Mišom plávame od jeho 4 mesiacov, baví ho to veľmi, rád tam chodí a teší sa vždy na plávanie, ale že by sa dobrovoľne a s nadšením ponáral pod vodu, nehrozí. Teraz, neviem, z akého dôvodu, som si tak povedala, že už možno nemusíme chodiť na plávanie a môžeme skúsiť niečo iné. Mišo bol v bazéne vždy úplne vyjašený, ale že by bol úplne šikovný sa povedať nedá. Posledné týždne som u neho ani nejaký výraznejší pokrok nezaznamenala. Aj ja to tak mám, neviem spievať ani tancovať, ale niekedy ma to bohovsky baví.

Tak som si povedala, že už asi skončíme. Aj moje “žgrlavé” ja sa ozvalo: nie je to lacný krúžok, na to, že si tam len “máča gule”. Moja sestra - s ďalším zmyslom navyše a silným charitatívnym cítením voči mne a Mišovi, mu zaplatila ďalší kurz. Tak sme teda šli na ďalšiu hodinu a ja nerozumiem, ako to to dieťa urobilo, ale odhodil nafukovacie rukáviky, udrží sa na vode aj bez nich a začal sa dobrovoľne ponárať. On ide úplné bomby, ja len s otvorenými ústami stojím v tej vode a on si bez ničoho otočí aj 2-3 dĺžky bazéna. A ja sa cítim hlúpo, že som mu na chvíľu prestala veriť a nedala mu čas. Lebo ja, keď niečo chcem, tak to chcem hneď! Už aj! A nie čakať 3 roky na mladého pána, kedy sa naučí plávať.

Ale presne, keď počúvam maminy, ako sa bavia o rôznych krúžkoch a plávaniach a športoch ich detí, často povedia: “Už tam chodí tri mesiace a nikam sa neposúva - skúsime iný kurz.” Asi, keď to to dieťa baví a chce tam chodiť, možno ho treba len nechať, možno prekvapí, možno nie…. ale asi netreba čakať, že po troch mesiacoch nejakého kurzu bude okamžite olympionik.

Už som aj ja zas trochu múdrejšia, ďakujem Mišo, len ma uč. A prepáč, že som sa zase kopla.

Lubica “Buba” Lettrichova