Keď som včera prišla poňho do škôlky, zažila som v jednom momente pocit strachu, hnevu a hrdosti zároveň. Zaklopala som na dvere triedy, otvorila som dvere a videla som, že Mišo sa pekne hrá s dvomi deťmi - s chlapčekom a dievčatkom riešili nejakú stavebnicu. Miško ma zaregistroval a začal si upratovať hračky. A v tom momente začalo dievčatko pri ňom plakať, že ten druhý chlapček jej zobral z ruky hračku. Mišo na ňu pozeral, postavil sa z koberca, rozbehol sa k chlapcovi, vytrhol mu z rúk hračku dievčatka so slovami: “Dievčatám sa hračky neberú!,” a bežal ju vrátiť naspäť tomu dievčatku. A bez slova sa vrátil k upratovaniu stavebnice.

A teraz tie momenty v mojej hlave:

1. hnev - prečo, dopekla, Mišo tomu chlapcovi tú hračku z rúk vytrhol!? Vždy som ho učila, že hračky sa z rúk netrhajú, ale že si treba pekne vypýtať a vždy to tak aj robil
   
   
2. strach - čakala som, že mu ten druhý chlapček rovno jednu struhne za to, ako mu Mišo tú hračku vytrhol (nestruhol mu, iba naňho pozeral ako puk)
   
   
3. hrdosť - že sa postavil nespravodlivosti (hoci nie možno najmúdrejším spôsobom) a zastal si dievčatko, ktorému bolo ublížené na dušičke

Ostala som stáť ako obarená a asi aj dojatá, že som bola tohto svedkom, lebo viem, že Mišo taký je - slušný, spravodlivý, citlivý... teda, doma taký je. Už to, aký je v škôlke, bohužiaľ (alebo chvalabohu), neviem. Ale teraz som videla, že je taký aj tam. Pani učiteľka videla, že ma tam fackajú emócie a hneď povedala: “Mišo je rytier.”

Vždy som tajne dúfala, že Mišo taký bude. Môže byť hocijaký - veselý, ududraný, náladový (som rovnaká, má to mať po kom), proste môže byť hocijaký, ale jediné, na čom trvám je, že musí byť k ľuďom slušný.

Je slušný a je rytier. Viac mi netreba.

Lubica “Buba” Lettrichova