Tieto dve vety som síce v súvislosti so svojou osobou už párkrát povedala, ale nikdy nie naraz obe spolu. Teraz to tak je, lebo sa mi páči moja duša, už trochu viac aj moje telo, ale najviac ľúbim svoju hlavu, ktorá konečne začala premýšľať aj vo viac sebeckých rozmeroch.

Konečne sa cítim dobre po každej stránke. Schudla som, lebo som chcela. Počas materskej som na to nemala silu a energiu. Lebo som chcela byť dokonalá žena a mama a všetkým (hlavne sebe) dokázať, že sa zvládnem sama postarať o dieťa, dom, záhradu a večer bude muža čakať večera. Aj sa mi to darilo a ja som bola hrdá, že “idem bomby”. Akurát som zabudla trochu na seba - ale nevadilo mi to, ja som bola spokojná. Spokojná s tým, ako vychovávam Miša, ako sa mu venujem, ako mám vždy pekne doma, ako som statočne pokosila záhradu, ako som popri tom stihla aj poprať, navariť a umyť dlážky... Pritom ja mám tak úžasného muža doma, ktorý toto odo mňa nikdy nežiadal. Nikdy ani slovkom nenaznačil, že by som niečo mala alebo musela. On ma skôr brzdil, aby som zvolnila, že nemusím robiť všetko, že môžem aj oddychovať cez deň. Tento chlap je dar.

Nebola som spokojná hlavne so svojim telom, ktoré bolo veľké, lebo som si myslela, že mojou povinnosťou na materskej nie je venovať pozornosť sebe. Nadobudla som nejaký mylný pocit, že som tu iba pre moje dieťa a to je to jediné, čo by ma malo zaujímať. Teraz by som to možno celé uchopila z iného uhla. Nevadí, každá situácia ma zjavne mala niečo naučiť.

Keď Mišo naskočil do škôlky a ja do práce, zacítila som takú nejakú novú slobodu, ktorá sa mi páčila a veľmi som si ju chcela užiť, ale moje 80-kilové (áno, naozaj) telo ma v tej slobode trochu brzdilo. Nevládala som bežať za Mišom, nevládala som z práce bežať na vlak, veľa vecí som nevládala a veľa vecí ma bolelo.

Tak som sa v novom roku, presne 4.1. rozhodla, že tento rok skúsim urobiť viac aj pre seba. Prvýkrát v živote som nemala novoročné predsavzatie schudnúť. Rozhodla som sa presne 4.1. úplne spontánne. Zmenila som stravu a začala som sa hýbať. A vyšlo to.

Odvtedy asi nebol deň, kedy by som pre svoje telo niečo neurobila. Aj málo, ale všetko s radosťou, dlhé prechádzky po Miša do škôlky, bicykel s ním, korčule, beh, joga, cvičenie s trénerom, limit na hodinkách 10 000 krokov denne... hocičo. Každý deň som urobila pre seba niečo, za čo som bola na seba hrdá. Mňa to začalo baviť. A nie, nemám na to čas, musím si ho vybojovať - keď chcem byť sama, tak buď vstanem o 5:00 ráno a cvičím, alebo idem úplne neskoro večer behať, ale väčšinou sa chce Mišo ku mne pridať, tak mi robí parťáka - a vlastne máme spoločnú aktivitu. Niekedy premýšľam, či som bola posledné roky iba málo sebecká, alebo len lenivá...

Lebo vždy som mala niečo urgentne dôležité na práci, kvôli čomu som si zacvičiť nemohla - napríklad som urgentne musela niečo upiecť, alebo urgentne povysávať... všetko sa mi chcelo viac ako cvičiť.

Keď teraz vidím nejakú kamošku-mamu, ktorá tiež chce so sebou niečo urobiť, ale zakaždým povie “...ale ja nemám čas, ...ale to sa nedá, ... ale..... “ presne tam som bola aj ja a presne viem, že je lenivá, že iba hľadá možnosti, ako sa to nedá. A len sa pousmejem. Lebo to slovo “ale” poznám najlepšie na svete. Prestala som ho používať na začiatku vety.

Už takto fungujem skoro pol roka a asi nebol deň, kedy by som aspoň minimum neurobila pre svoje telo. A duša si to užíva viac, lebo vtedy som sústredená na seba a to sa jej páči.

Teraz si tú svoju slobodu duše užívam oveľa krajšie. Bez 25 kíl navyše viac vládzem, viac sa mi chce, mám milión viac energie, baví ma skúmať, čo toto moje nové telo dokáže. Nemala som plán schudnúť na 55 kíl, nemala som plán, ako dlho chcem chudnúť, nemám cieľ mať veľkosť XS a nemám plán mať na bruchu sixpack a ísť sa s ním fotiť na WakeLake. Ja sa chcem iba cítiť dobre a zdravo, to je celé.

Často si poviem, prečo som toto nerobila už oveľa skôr, no sestra mi povedala: “Nerieš, čo bolo, sústreď sa na to, čo je teraz.” A tak sa o to snažím každý deň. Lebo moja duša si zaslúži bývať v zdravom tele.

Lubica “Buba” Lettrichova