Naposledy sme boli s Mišom v divadle pred vyše rokom. Chodili sme do divadla často, od jeho dvoch rokov - vždy ho to tam veľmi bavilo a vydržal v divadle pekne sedieť a pozerať aj 45 minút, čo je na dvojročné dieťa celkom úspech.

Teraz, keď sa otvorili divadlá, okamžite som kúpila lístky. Od všetkých návštevníkov chceli 24-hodinový covid test, preto som nejaký strach nemala. Ale úplne som cítila, že po roku tohto nekultúrneho života je čas to zmeniť. Celý rok sme strávili na dvore, na ulici, v lese, na prechádzkach, na bicykli, hrali sme človeče, čítali knihy... ale stále mi chýbalo presne toto, dať duši väčší zážitok.

Celkom som sa obávala, či po tomto roku bez kultúry Mišo “nezdivočel” a či nebude ako Mauglí v meste.
Ale na moje obrovské prekvapenie bol dokonalý - zámerne som s ním šla z Bernolákova do Bratislavy vlakom, nech opäť trochu pocestuje inou dopravou ako maminým autom. Pekne sedkal, pozeral von oknom a ani raz som ho nemusela upozorniť. Potom sme mestskou MHD pekne popreskakovali až do Bratislavského bábkového divadla.

Odpadla som, keď mi v chodbe pred predstavením porozprával dej posledného predstavenia, ktoré sme videli pred rokom - on si to úplne pamätal - na rozdiel odo mňa. Aj na predstavení sedel ako päť peňazí - počas predstavenia nerozprával, nepýtal sa nonstop jeho milovanú otázku “a prečo?”, reagoval, tlieskal, smial sa... úplne si to užíval a 45 minút ubehlo neskutočne rýchlo.

Toto bol aj pre mňa obrovský zážitok, lebo bábkarinu mám vyštudovanú, videla som na javisku mne známych ľudí, Miša baví to, k čomu ja mám silný citový vzťah a čomu som sa roky venovala, viem, že presne toto je jedna z aktivít, na ktorú sa budeme vždy obidvaja tešiť, podporili sme našou návštevou toto divadlo a celkovo kultúru, ktorá to po roku krutej stopky tak veľmi potrebuje. 

A po veľmi dlhej dobe som sa cítila tak veľmi slobodná, ako keby slovo “Covid” nikdy ani neexistovalo. Viac takýchto dní si prajem.

Lubica “Buba” Lettrichova