Prišla som k zubárke vytrasená ako drahý pes, snažila som sa ju prehovoriť, aby ma niečim ovalila po hlave a keď budem v bezvedomí, nech mi ten zub vytrhne. Môj nápad ju nezaujal. Pichla mi pár injekcií a potom povedala: “Hotovo.” A ja že: “Čo hotovo? Už nebudem nič cítiť? Príde mi niekto chytiť hlavu, kým vy budete ťahať zub?” A ona že: “Nie, ten zub už je von. Hotovo.”

Neverila som, neviem, kedy a neviem ako to tá nezbednica urobila, ale milujem ju za to! Šla som domov, ibalginy na bolesť pripravené na každom kroku, ale nebolo treba - mňa to nebolelo vôbec! Dva dni prešli, bolesť neprišla. Ja si stále myslím, že som Terminátor v utajení. Hneď po trhaní som ešte letela prezuť auto, lebo madam stále jazdila na zimných.

Diera v hlave mi - výnimočne, urobila radosť. Svojou bezproblémovosťou.

Menej ma potešila diera v aute na druhé ráno. Všetci traja sme odchádzali ráno z domu naraz a to nerobí dobrotu, lebo do seba narážame, zavadziame si - áno, aj to sa dá, napriek tomu, že sme traja na štvorizbový dom, nemáme s Mišom taký ten “svoj rytmus ráno”. Bohuško väčšinou chodí do práce pred šiestou. Včera, chvalabohu, šiel neskôr. Ranné nestíhačky, Mišo raňajkoval ako slimák, ja už som kričala, on reval, Bohuš dudral, že ja kričím a upokojoval revúceho Miša, do toho ešte aj ten degešný Kamil-kocúr furt mraučal a jesť pýtal. Ukážkové ráno!

Keď sme sa konečne vyhrabali pred dom, ja som Miša hodila do svojho auta, Bohuš šiel do práce na svojom. A v tom mi Bohuš kričí, že mám defekt. Totálne vyfučané koleso. Už dosť v nervoch z ranného nestíhania, začala som asi rovno revať. O 15 minút mi šiel vlak do roboty a musela som ešte Miša hodiť do škôlky. Tak sme všetci sadli do Bohuškovho auta a ten nám urobil šoféra - Miša sme hodili do škôlky a mňa potom hodil na vlak - stihli sme všetci všetko.

Pol dňa som premýšľala, ako pôjdem poobede bez auta zo stanice po Miša do škôlky a zo škôlky domov. Bohuš bude v práci do 21:00, ten mi nepomôže. Inokedy by mi prechádzka nevadila, akurát nám cesta zo škôlky trvá vyše hodiny, hlásili celodenný lejak a ja mám ubolenú nohu po mojom rozkošnom víkendovom 10-kilometrovom behu a krívam.

Tak som poprosila kamaráta, aby po mňa došiel na stanicu, odviezol ma po Miša do škôlky a zo škôlky k môjmu autu pred dom. Na tom aute mi medzitým Bohuško cez jeho obednú pauzu v práci prišiel nahodiť aspoň rezervu. A ja som medzitým zrušila plávanie, na ktoré chodíme každú stredu po škôlke. Rovno som nasadila Miša do môjho auta a leteli sme do servisu do vedľajšej dediny, nech mi to pozrú, že asi mi to včera prezuli nie veľmi kvalitne. Jasné, že mi to tam hneď pekne poriešili.

No, jedna diera v hlave, druhá v kolese, obidve mi spotili chrbát a spôsobili infarktové stavy, obidve vyriešené k mojej spokojnosti, pokojne môže prísť ďalší deň a ďalší problém, lebo Terminátor v utajení zvládne (za pomoci sto ľudí) všetko!

Lubica “Buba” Lettrichova