Bohuš mal pár dní voľno, tak som ich nechala bačovať spolu a ja som si po práci naplánovala milión vecí, ktoré som chcela postíhať a ktoré sa mi lepšie riešia bez Miša ako s Mišom.

Výmena starého telefónu - synček so mnou nemusel hodinu sedieť v Orange-i. Návšteva u zubárky kvôli strojčeku - tam neviem, ako by vyše hodiny obsedel. Prezúvanie pneumatík, trhanie osmičky, prevoz môjho bežiaceho pásu ku kamoške, ktorá si ho požičala... Do toho vstávam o 5:00 a cvičím - ale to sa mi chce, to ma už baví. Keď je Mišo večer už v posteli, ešte rýchlo bežím zabehať si. Variť stíham o 22:00 večer. Mňa vlastne baví všetko, čo robím, len by som potrebovala, aby mal deň trošku viac hodín.

Zajtra som v práci dlhšie, tak po Miša do škôlky musí ísť moja sestra, ktorá u nás ostane aj spať, aby sme spolu hneď v sobotu ráno mohli ísť zas po sto rokoch pozrieť mojich rodičov. Takže teraz - štvrtok večer je práve, okrem písania jednou rukou a varenia druhou rukou aj balím kufre a ešte potrebujem ďalšie ruky, ktoré by okúpali Miša.

U našich budeme dva dni a v nedeľu skúsim odbehnúť charitatívny beh Wings for Life. Asi poprosím maminu alebo sestru, aby šli popri mne na bicykli, keby ma chcelo niekde pri behu už definitívne vykotiť.

A okrem toho, mi dnes Mišo v škôlke vyrobil pekný obrázok ku Dňu matiek. Tak ma to dojalo po celom tomto mojom ulietanom týždni, kedy mám pocit, že som svoje dieťa úplne odignorovala, že som sa rovno vo dverách jeho triedy rozplakala. On ma ľúbi aj napriek tomu, že som na neho posledné dni vôbec nemala čas.

Nevadí, vypínam sporák, zahadzujem mobil a idem k nemu do postele prečítať mu rozprávku na dobrú noc.

Lubica “Buba” Lettrichova