Včera som sa rozhodla, že pôjdem pekne na celý deň a vlakom. Bohuš mal včera voľno, takže si zobral Miška na starosť - vychystať, odviesť do škôlky a aj ísť poňho.

Zažila som úplne nový pocit - celá natešená z tohto dňa som vstala o 5:00, zacvičila som si, dala si rovno 3 kávy, ako keby som od radosti nebola už aj tak dosť vystrelená, chystala som sa do práce, chlapci sa popri mne chystali do škôlky. Mišo trochu nechápal, že čo za zmena systému... Bohuško ho, tuším, posledný pol rok do škôlky neviezol. A keď mu povedal: “Miško, dnes ťa veziem ja, mamina ide do práce.”, cítila som sa zvláštne hrdo a dôležito.
Ja viem, že postarať sa o dieťa je najdôležitejšie na svete, ale po vete “mamina ide do práce” som sa cítila ešte o niečo dôležitejšia - ako keby som šla pre rodinu v jaskyni uloviť potravu.

A šla som ju teda loviť. Autom. Zaparkovala som v Bernolákove na stanici, kúpila si 30-minútový lístok na vlak (cesta mi trvá 20 minút), štikla som si ho na nástupišti a hrdo so sluchátkami v ušiach som nastúpila do vlaku.
Hneď vo vedľajšej dedine prišiel revízor - sprievodca (neviem, ako sa táto pozícia oficiálne volá teraz) a hovorí mi: “Slečna, máte zlý lístok.”

Ja som sluchátkami v ušiach som zachytila len to “SLEČNA” (som 34-ročná matka, ale vydatá nie som, takže sa ako slečna stále cítim, hoci popri deťoch na ulici som už vycvičená aj na oslovenie “teta”) a povedala som roztopašne: “Ďakujem, aj Vám pekný deň!” Ukázal mi, že si mám dať dole sluchátka a vysvetlil mi, že som si kúpila málo pásmový lístok, či čo, že to sa nekupuje na minúty jazdy. No, spotilo ma rovno, tak som mu vysvetlila, že som nešla vlakom do roboty už 4 mesiace, že predtým som vždy mala kúpený mesačný lístok vo forme kódu v mobile a že som sa naozaj pomýlila, že mu to rada doplatím. To už všetci okolo mňa pozerali, že z akého Marsu som spadla, že si viem kúpiť mesačný online lístok cez appku a neviem si kúpiť lístok z automatu. No pardón. Revízor mi odpustil, nechal ma docestovať. 5 minút verejnej hanby - nič, na čo by som vo svojom živote nebola dennodenne zvyknutá. Spokojná som si odcupkala do rádia, dala si kávu v každej miestnosti na našom poschodí, nech sa trochu spoločensky vyžijem. A pozerala som na ľudí tam ako na sväté obrázky.

Cestu domov som nenechala na náhodu! Žiadny trápny lístok si z automatu kupovať nebudem - nerozumiem tým pásmam, nech si zas neurobím hanbu. Vybabrala som so systémom - kúpila som si SMS lístok!!!! Ha, kto je frajer?!?!?! Zas revízor. Ukázala som mu hrdo tú sms a on na to: “Pani, máte neplatný lístok.” Pozor, už som bola zas pani, to ma rozhodilo viac ako neplatný lístok. Nechápla som, prečo je zase neplatný! Na SMS lístku sa nedá nič pokaziť, ten sa kupuje obyčajne - buď pol hodinový, hodinový alebo denný.

Spravila som toto:
Kúpila som si 30 minútový sms lístok na stanici. A s platnou sms som nastúpila do vlaku. Lenže vlak na stanici bol pristavený skôr, 15 minút som v ňom sedela... a v polke cesty platnosť pol hodinového lístka skončila.vNo, keďže cez rúško pán revízor videl iba moje vypúlené oči, nechal to tak. Nechal ma pekne docestovať domov.vVystúpila som z vlaku stále hrdo, bol to krásny deň a ráno som bola “slečna”, ten pocit si nesiem celým dňom a hotovo!

Och, ja som cestovateľka veľká! Dajte mi mapu a idem! Pýtam sa, prečo doteraz nie som tvárou na plagátoch v ZSSK? Aj zajtra idem do roboty. Vidím to na cestu autom.

Lubica “Buba” Lettrichova