Lebo dve spoločenské udalosti sa udiali v našom živote:

Mišo šiel ku kaderníčke!(nie, žiadne otvorené salóny nenájdete ani v Bernolákove). Mám to šťastie, že mám šikovnú susedu, ktorá vie pekne strihať. Takže som si zakryla kruhy pod očami, hodila na seba špirálu a hrdo som vyšla z domu. Presne AŽ 6 metrov som takto hrdo kráčala k susede. Vždy sa nájde dôvod dať sa do gala.

Druhá spoločenská udalosť - mini porada v robote.
Ono, bežne, keď šéf zvolá poradu, som buď nervózna, alebo mám stres, alebo mi krúti v bruchu... porady sa mi nikdy nespájali s príjemnými pocitmi. Teraz, hoci som vedela, že je hneď niekoľko dôvodov, pre ktoré by som stres z porady mohla mať, lebo som pár vecí urobila viac nafigu ako dobre, JA SOM SA TEŠILA. Vedela som, že ma asi jemne na tej porade sfúknu, ja som sa tešila aj na to!
Tešila som sa, že ma možno “sprdne” šéf, pár kolegov, bola som si vedomá svojich chýb, no stále u mňa prevládal pocit, že sa najviac teším, že ich uvidím! (Ps.: nik ma tam “nesprdol” a pekne sa poriešili veci.)

Ja som naozaj celé dni zavretá sama doma. Jediný, s kým sa vidím, je moje dieťa, keď sa vráti zo škôlky. Ešte aj Bohuš robieva do 21:00, za posledné dva mesiace bol doma 1 deň. Takže konečne na mňa prehovoril niekto iný a iným štýlom ako “mamááá!!!!!” Každý deň to isté: škôlka, home office, škôlka, pohrať sa, spať.

Ale ja už naozaj v každom jednom dni viem nájsť niečo špeci. A hoci sa už pár týždňov vlečie v jednom a rovnakom tempe, a na prvý pohľad to vyzerá, že sa absolútne nič zaujímavé nestalo, tak nie, stalo sa. Každý deň si vedome hľadám niečo pekné, aby som len tak zbytočne nestratila deň svojho života.

Lubica “Buba” Lettrichova