Ja sa presne pre toto úplne v pohode poopúšťam duševne, trochu sa poľutujem, keď je treba, porevem si, dokonca si to aj užívam, lebo viem, že u mňa sú tieto stavy otázkou dvoch-troch dní a potom zase fičím ako mašina.

Teraz sú zase dobré dni - Mišo chodí do škôlky, ja cez deň pracujem, potom idem poňho - a striedam si - buď prekráčam pešo, na korčuliach, behom, hocijak, len nech sa trochu vyšantím aj ja vonku. Neviem byť zavretá doma, napriek tomu, že náš domčúrik milujem, potrebujem sa každý deň popreháňať poriadne na vzduchu.

Keď prídem po Miša do škôlky, ten sa rovno, keď ma vidí, naštve, že on domov nejde, že sa ešte nedohral. Ale vždy ho nejak ukecám, aby sa pohol.

Domov ideme buď peši, alebo ideme ešte autom k lesu alebo niekam, kde sa dá dobre poprechádzať a až potom ideme domov.
To si vždy dáme rovno teplý čaj, pohráme sa ešte a o 20:00 už je pánko v posteli. Posledných pár dní zaspáva ukážkovo - sám. Okúpe sa, ľahne do postele, ja mu prečítam jednu rozprávku a odídem. A on do 10 minút zaspí. Krása krás!!!

A dnes máme sviatok - Bohuško má deň voľna!!!! Po 33 dňoch nonstop v práci. Ráno odchádza veľmi skoro a večer príde, keď už Miško spí. Ten ho za tých 33 dní videl asi 2x ráno na 15 minút. Takže dnes mladý pán blicuje škôlku a deň trávi s ockom - môže sa s ním opäť raz zoznámiť.

No a tak si fungujeme, v dobrej nálade, všetko nejak funguje a ja si teraz pre istotu klopem na čelo.

Lubica “Buba” Lettrichova