Už minulý rok som premýšľala, či pôjdem s Mišom na detský dedinský karneval. Ale on mi prišiel na to ešte malý - že by absolútne nerozumel, prečo sú všetky deti, ktoré vôbec nepozná, divne poobliekané a vôbec sa mi do takejto akcie nechcelo zapájať. Povedala som si, že keď bude chodiť do škôlky, že tam raz budú mať karneval, bude väčší a bude mať z toho zážitok a ja mu pripravím dokonalý kostým.

Všimla som si, že už asi dva týždne si mamy na facebookoch požičiavajú kostýmy krížom krážom, no my sme zo škôlky žiadnu informáciu o karnevale nedostali. Pozerala som aj po nástenkách, nič som nenašla. Tak som si pomyslela, že pre tieto najmenšie deti tento rok karneval asi nebudú robiť, obzvlášť, keď je ich teraz v triede polovica (niektorí rodičia ešte kvôli tejto mrzutej covidovej situácii nechceli dať deti do škôlky).

Ale keď som v pondelok prišla po Miša poobede do škôlky, všimla som si na dverách malý oznam o karnevale, ktorý mal byť na druhý deň. Bol tak nenápadne schovaný v zimnej snehuliakovej výzdobe, že som si ho naozaj všimla iba náhodou - a ešte k tomu bol vo výške detských očí, nie dospeláckych.

Rovno ma zalial pot, že čo idem robiť. Volala som rovno Bohušovi, nech zoberie z roboty od kostymérok nejaký kostým (on pracuje v štábe - točí seriál Oteckovia). Lenže kostymérky tam žiadne detské karnevalové kostýmy nemali. Nevadí, cesta domov nám trvá hodinu, tak som mala dosť času zo stavu paniky prejsť do stavu premýšľania.

Začala som rozmýšľať, čo použiteľné doma máme, od čoho by som sa vedela odraziť. Ale hlavne som chcela, aby bol oblečený do niečoho, čo má rád. Osvietilo ma - Mišo má doma hasičskú helmu a haciasi prístroj, lebo miluje rozprávku Požiarnik Sam. Najprv som Mišovi vysvetlila, čo znamená “karneval” a potom som sa ho opýtala, či by mohol byť Požiarnik Sam. Povedal, že by chcel byť aj princezná, ale že môže byť aj požiarnik. Prišli sme domov, rovno som mu obliekla čierne tepláky, červené tričko a dala na hlavu helmu so slovami:
“Teraz si Požiarnik Sam!”
“Požiarnik Sam nemá takéto tepláky ani tričko!” 

• pot ma oblial druhýkrát.

Akože nemá!!! Každý požiarnik je červený, nie? Ľudia, to dieťa malo pravdu. Vygooglila som obrázok Požiarnika Sama a on má žlté nohavice a modrú uniformu. Fajn, to dám. Sadli sme do auta a leteli do Senca do veľkého Tesca. Bingo, mali tam aj chlapčenské žlté tepláky - veľkosť pre 7 rokov. Nevadí! Lepšie ako drôtom do oka. Kúpila som a leteli sme naspäť domov, Bohuš bol ešte v robote, takže som na to bola sama. Dala som Mišovi večeru, okúpala som ho, uspala a dala sa do práce.

Našla som jedno Mišove tmavomodré tričko, druhé biele som rozstrihala, obetovala som gombičky z môjho obľúbeného svetra a začala som ihlou vyrábať uniformu. Podotýkam, že som tak zručná, že nemám doma ani šijací stroj a ihlou si viem prišiť gombík, tam to končí. Ale keď musíš, tak musíš. Niečo sa mi podarilo zbúchať. Kým som sa babrala s “vrchom”, Bohuš sa po príchode domov z práce pustil do tých veľkých žltých nohavíc a vymenil v nich gumu, aby zmenšil pás.

Ľudkovia, keď to celé Mišo ráno videl, skákal od radosti po obývačke! Mne sa chcelo až revať od šťastia. On vôbec nevidel žiadne chyby (krajčírka by mi ruky zlámala, keby sa pozrela na toto moje veľdielo), ale podľa Miša to bolo dokonalé a uveril, že je naozaj Požiarnik Sam.

Celý deň v škôlke sa neprezliekol a ostal v kostýme. A ja som sa celý deň hrdo ťapkala po pleci, že som sa na to nevykašľala. Mohla som večer obvolať susedy a požičať si pre neho kostým, ale takto mal z toho radosť nielen on, ale aj ja.

A takto aspoň na jeho prvý karneval nikdy v živote nezabudnem!

Lubica “Buba” Lettrichova