Tento týždeň u nás otvorili škôlku, tak síce s veľkým rešpektom, ale s ešte väčšou radosťou som ho tam dala. On sa tak veľmi tešil, že každé ráno vstáva o 6:30 sám s tým, že “už som vyspinkaný, môžem ísť do škôlky!” Spravím mu malé raňajky a na 7:30 sme v škôlke. Dokonca pani učiteľke povedal, že “dlho sme sa nevideli, si mi chýbala, lebo ťa ľúbim.” A ja potom v pokoji doma pracujem s vedomím, že Mišo má okolo seba deti, ktoré mu tak veľmi chýbali.

Stihla som aj hosťovskú izbu prerobiť - dá sa to, keď nonstop nemusím odbiehať od počítača hrať sa s Mišom. Pýtala som sa ho, či mám poňho prísť hneď, keď sa v škôlke vyspí, ale prosil, aby som prišla až neskôr, pretože “keď sa vyspinkám, musím sa tam ešte napapať a hrať sa!” Tak o 16:00 poňho idem a potom sa už hráme do večera spolu doma.

Včera bol Bohuš doma, tak sme šli po neho pešo, nech sa spolu ešte poprechádzame. Škôlka je na opačnom konci dediny, takže pekná 7-kilometrová dvojhodinová prechádzka pre nás - Mišo dal iba jeden smer, takže on to mal na hodinu. Taký spokojný odtiaľ vždy chodí, rozpráva nám, čo robil, s kým sa hral, čo jedol... Jediný problém máme večer, pretože v škôlke spí prvú ligu a potom večer nie a nie doma zaspať. Včera mi dokonca o 21:00 v posteli povedal: “Mami, musím spať? Nemôžem ísť rovno do škôlky?”

Ja už miestami chytám pochybnosti, či je on doma naozaj dostatočne šťastný, keď sa furt len do tej škôlky hrabe. Ale je mi jasné, že ja mu nemôžem dať to, čo mu dávajú kamaráti (a naopak).

Tak úplná pohoda zavládla u nás v dome. Nikto tu tento týždeň ani len hlas nezvýšil. Až mi je to divné...

Lubica “Buba” Lettrichova