Ako sa u nás prejavuje to, že mu chýba škôlka?
Zhrniem v pár bodoch:

1. stojí ráno o 5:30 pri našej posteli s tým, že chce ísť do škôlky
   
   
2. hocikedy mi povie: “Mami, buď akože Beátka.” Tak sa tvárim, že som Beátka a málinko zmením hlas, nech to má synček viac seriózne. Aj pol dňa takto fungujeme, ale toto mi vôbec nevadí, lebo vtedy ma zázračne poslúcha na slovo a nedudre. Milé bolo, keď na mňa zakričal na ulici: “Pani učiteľka!!!” - ľudia pozerali divne, ale nekomentovali.
   
   
3. keď sme na prechádzke, musíme sa tváriť, že s nami ide celá jeho trieda. Ja musím (ako Beátka, samozrejme) zakričať: “Deti, zoraďte sa do dvojíc, chyťte sa za ručičky!” A tak kráčame dedinou, Mišo hocikedy kričí na kamarátov (ktorí s nami nie sú), že idú moc pomaly, že sa nepozerajú pod nohy a ukazuje im veci okolo nás.
   

My naozaj vyzeráme ako dve úplne prepnuté stvorenia, ktoré odniekadiaľ vypustili. Ale už mi to je jedno a hrám s ním túto hru - ak mu naozaj chýbajú kamaráti a toto mu pomáha, tak mu zahrám hocičo a hocikoho (koniec koncov, mám na to vysokoškolský diplom).

Takže ak od pondelka otvoria škôlku, budeme tam nastúpení ako prví. Neviem, či je to z pohľadu pandémie a jej šírenia ok, no určite je to ok pre jeho detskú dušičku.

Lubica “Buba” Lettrichova