Vôbec neviem, či je to dôsledok nejakej mentálnej únavy z tejto debilnej koronovej situácie, alebo mám len ponorku už sama zo seba, ale nie je dobre.

Tak, ako som sa najviac na svete tešila, kedy sa mi po dvoch týždňoch bez dieťaťa Mišo vráti, tak mám teraz nervy. Na jednej strane sa vrátil a nonstop sa s nami mojká, pusinkuje nás, stokrát denne nám hovorí, ako nás ľúbi, dokáže na mňa skočiť a hodinu ma vydrží objímať - asi to bolo aj naňho veľa, byť tak dlho bez nás. Hoci u babky ani raz nepovedal, že chce ísť domov, ani nič podobné. Táto časť dňa je dokonalá, milujem sa s ním objímať a mojkať hodiny.

A teraz druhý extrém - má ukážkové návaly hnevu. Vždy, keď niečo nechce urobiť, začne revať, zavrie sa do izby, buchne dvermi a tam zúri. Keď mu pekne a pokojne poviem, že niečo nemôže, detto. Nonstop je na nás zavesený a chce, aby sme sa s ním hrali. A aj sa hráme!!! 

Ale keď si chcem sadnúť za počítač a pracovať, hodí sa vedľa mňa o zem a plače, že je smutný, že sa s ním nechcem hrať. Ťažko sa pracuje, keď to malé zviera vydrží hodinu vrieskať na zemi. Vyložím mu hračky, vymyslím hru, hráme sa, odbehnem na 10 minút a už je rev. Kresliť - nie, čítať - nie, hrať sa sám - nie, stavebnica - nie, sám nie. Sám robiť nechce nič, všetko iba so mnou. (To takto nebývalo u nás, to len teraz má také dni.)

Mne po pol dni tohto systému rupnú nervy tiež a revem už aj ja. Dnes som v záchvate zúfalstva taký krik spustila, že ma museli počuť aj v Maďarsku. Ale keby som sa nevykričala, viem, že by ma trafil šľak. A po tejto krásnej a ukážkovej scéne nefunkčnej rodinnej idylky sme sa šli upokojiť na hodinovú prechádzku. Tak, ako sa stokrát za deň objímeme, tak taký istý počet je u nás buchnutí dverí.

Stále hovorí, že chce ísť do škôlky, že mu chýbajú kamaráti, jedno ráno dokonca sám vstal o 5:30 ráno s tým, že chce ísť do škôlky. Dnes sa ma pýtal, či aspoň nemôžem ísť ja cvičiť a že on pôjde so mnou. Pred lockdownom sme boli zvyknutí stále niekde behať, niečo robiť, hrať sa s kamarátmi. A to naozaj každý deň s ním niekam vybehneme na prechádzku. Potrebuje deti okolo seba, môže okašlať prechádzky s mamou.

On je doma mesiac a už to na jeho duši a správaní zanechváva stopu. Ja si vôbec neviem predstaviť, ako asi musia byť zdebilneté deti, ktoré sú doma pomaly od minulého marca.

Nevadí, nemôže byť stále len dobre. Pretrpíme toto obdobie snáď bez nejakej väčšej psychickej (a aj fyzickej) ujmy. Ale pre istotu otváram moju jedinú knihu, ktorú o výchove doma mám, a po ktorej siaham len vo chvíľach, kedy ozaj neviem, ako ďalej s nervami.
Idem teda rozdýchať dnešný deň a nájsť v múdrej knihe, ako sa nezblázniť.

Lubica “Buba” Lettrichova