Keďže škôlky sú od Vianoc zavreté, dali sme sa otestovať, aby sme zaviezli Miša na týždeň na prázdniny k babke na Dubové. Nevieme, dokedy zavreté budú, takže sme mu trošku vymenili pôsobisko, aby mu doma nepreplo, ak bude musieť byť doma aj ďalší mesiac. Babka si teda zobrala dovolenku a prázdninovali s Miškom. Ja som zatiaľ doma home officovala a Bohuško chodil normálne do práce. Po týždni tohto veget režimu pre všetkých som šla v piatok ráno na PCR test - lebo som si v sobotu ráno chcela ísť po Miša.

Hop, ako veľmi som sa zas mýlila. Podvečer prišiel výsledok - som POZITÍVNA. začala som panikáriť zhorela mi večera pre Bohuša na panvici začala som ukrutne plakať. Nič, dala som si dve facky, upokojila sa a dorobila vysielanie na ďalší deň do rádia. A keď som to dorobila a zavrela počítač, splakala som sa znova.

Čo keď umriem.... OK, dala som si facku ešte raz a začala som riešiť veci. Dva týždne sedím iba doma nemám žiadne príznaky, nemala som sa kde nakaziť, musí to byť omyl alebo čo. Nuž ale karanténa ma neminie. Zavolala som domov, že po Miša neprídem. Lenže moja mamina už na druhý týždeň musí ísť do práce... čo teraz? Zavolala som sestre. Tá rovno letela na PCR test - negatívna a bežala za Mišom a babkou na Dubové. Bude sa ona starať o Miša, kým bude babka v práci. A sestra bude pracovať po večeroch, keď sa babka vráti z práce. Mišo vybavený. Napísala som kamoškám. Napísala som sms mojej obvodnej, lebo telefón už nedvíhala. Napísala som do rádia. Neviem prečo, keď robíme z domu, ale v panike som napísala.

DO MAČKY, zabudla som na Bohuša!!! Tak mu píšem do práce, že som pozitívna. Samozrejme sa na telefón najbližšie dve hodiny nepozrel. A keď sa pozrel, jemne stŕpol, lebo práve v dave ľudí točil Oteckov. Produkcia mu hneď vybavila test - on bol negatívny. Ale spolu sme teda naskočili do karantény. Ja som sa pre istotu odtrepala do spálne a nechala som si kúpeľňu. Jemu som nechala zvyšok domu (má aj svoj záchod.) Kým on bol negatívny, chcela som, aby to tak aj ostalo. A keď som si šla do kuchyne po jedlo, vždy som si dala rúško. Nevedela som, či príznaky prídu a kedy, tak som ho chcela nejak toho ušetriť. Toto je môj siedmy deň po teste - žiadny príznak sa nedostavil a cítim sa úplne normálne. Tak už to tak, verím, aj ostane.

Ale stihla som po večeroch - zavretá v spálni, prečítať dve knihy, nalepiť Mišovi do albumu fotky za posledný rok, každý deň som si dala hodinovú prechádzku na bežiacom páse a sem tam som šla na dvor na hojdačku vyhriať sa na slnko. Bohuš zas upratal a vyleštil celý dom. On nevie nič nerobiť (bohužiaľ), takže každé ráno začínal deň tým, že povysával a poumýval dlážky v dome, varil si, čistil kvetom listy, chvíľku vydržal aj pri xboxe, ale ozaj minimálne. A ja som len zo spálňe naňho vykrikovala, že ho ľúbim.

Mišo nám hocikedy zavolá, vysmiaty ako lečo a rozpráva nám nové zážitky. Povedali sme mu pravdu, že mamina je chorá, že ma nič nebolí, ale aby neochorel odo mňa aj on, musí ešte ostať u babky. A čo on na to? “Dobrééé, ľúbim Vás, ale nemám čas telefonovať, musím sa hrať.”

Takže všetci sme to prežili najlepšie ako sme mohli a ako sme vedeli. My s Bohušom sme extrémne oddýchnutí, Mišo má milión zážitkov, všetci sme zdraví a v pohode. Veľmi by som si priala, aby malo takýto priebeh čo najviac ľudí. A mamine a sestre môžem nohy-ruky bozkávať za túto pomoc. Zase raz. Ako vždy.

Lubica “Buba” Lettrichova