Poslušne sedíme zase doma, nechodíme ani za deťmi na ulicu a hrávame sa iba na dvore, maximálne ujdeme cez víkend niekam do prírody mimo ľudí.

Ale čo urobím ja vždy, keď “mi je dlho”? Tým, že tieto lockdownové veci nemám ako zmeniť (teda snažím sa už len tým, že nebehám po svahoch prvú ligu), mením to, čo sa meniť dá. V prvej vlne sme s Bohušom rozkopali celú záhradu, naťahali sme sieťku proti krtkom a urobili si závlahu. Teraz sa vonku veľa robiť nedá, tak šaškujem v dome.

Rozhodla som sa, že o 180 stupňov otočím obývačku. Vyhrnuli sme s Bohušom rukávy a za hodinu sme to mali hotové. Akurát on teraz cez celú obývačku, chudák, ťahá popod podlahové lišty koaxiály a dátové káble kadejaké. Alebo také niečo. Keďže som si telku zmyslela dať na opačnú stranu izby, ako sú prípojky v stene.

Do toho mi ešte dnes kuriér priviezol nový stôl, ktorý som si kúpila pred dvomi mesiacmi a stratili mi ho v sklade, tak mi to úplne zapadlo do plánu. Takže mám home office v novej obývačke a nesmierne ma to tu teraz zase baví.

Toto je jediná akcia, ktorú som tento týždeň zažila. Jáj, ešte som bola v potravinách po zeleninu- toto sa tiež už dá považovať za zážitkový deň.

Ale vnímam u seba veľký posun. Kedysi som si od nudy menila farbu vlasov, teraz mením všetko okolo. Moje vlasy sú fit. Zato Bohuš kvôli mne už žiadne nemá.

Lubica “Buba” Lettrichova