Čas vianočný už je v tejto chvíli v takmer každej domácnosti. Aj u poslucháčky Žofie, ktorá sa rozhodla popísať pečenie so svojimi deťmi. Tak sa pekne usaď a toto si prečítaj!

Videli ste už také tie reklamy na Heru či čo to je? Matka s dcérou tam spolu pečú, nenormálne veľká krásna  kuchyňa ,v pozadí hrá hudba, spomalené zábery…..Tak také niečo sa mi vybavilo, keď som sa chystala piecť ja. Až na to že mám dvoch synov. A nemám takú veľkú kuchyňu. A mám otázku: to naozaj má niekto doma pri pečení taký poriadok v kuchyni?! (to je básnická otázka, v skutočnosti to ani nechcem vedieť)

Tak najskôr som si na linku pripravila všetko čo budem potrebovať. Dám tam dosku na cesto a nič iné sa už nezmestí. Dobre, trochu preháňam, ale veľa miesta tam už fakt nezostalo. V chladničke pripravené cesto  na čo som aj patrične hrdá a hneď z dvoch dávok), rozšľahané vajíčko do pohára, pierko a STOP. Pierko nemám, štetec bude ok. Váľok na cesto (to, že som ho našla tam, kde má byť, u nás vôbec nie je samozrejmé. Môj muž totiž, keď nevie nájsť svoj váľok na hlinu, zoberie si jednoducho ten môj. S vrátením sa zvyčajne neobťažuje ),múka , formičky....Tu sa musím znova zastaviť. My totiž máme nové formičky. Kúpil ich môj muž. Áno, ja viem, že už len fakt, že kúpil niečo tak nechlapské, je chvályhodný, ale tie formičky - čistá hrúza. Asi som konzervatívna, ale keď sa povie vianočné medovníčky, predstavím si tvary ako hviezdička, stromček, zvonček...... naše nové formičky majú rôzne tvary. Väčšinu z nich neviem identifikovať a to si o sebe myslím, že mám fantáziu. Je tam taký pajuško (vyzerá trochu ako Golem) ,škriatok (povedal  syn), hojdací koník... Aby som bola férová, tak tam bola aj hviezdička aj stromček. Naivne sa opýtam muža, kde sú naše staré formičky. Ja síce viem, kde sú (v dielni), ale to ešte neznamená, že sa dajú aj nájsť. Muž mi nedáva ani najmenšiu nádej. Musím pracovať s tým čo mám.

Vytriedim teda použiteľné formičky a ostatné dám bokom. S láskou v hlase zavolám na deti. „Kto mi ide pomáhať?“ Toto bola skutočne školácka chyba. Nasleduje krik a hádka, lebo obaja mi „pomáhať“ nemôžu. O veľkosti kuchyne som sa už zmienila a okrem toho: Vianoce nevianoce, dve deti v kuchyni, ja mám len jedny nervy. Rozhodnem ,že sa budú striedať. Krátka hádka, rozhodlo sa, že prvý ide starší. Mladší  sa zdutý hodí na gauč, fakt atmosféra celkom ako v tej reklame. Našťastie má prvorodený  jednu z tých zriedkavých milosrdných nálad a dovolí, aby išiel prvý krpec. Takže začíname.

Vyvaľkám mu cesto, on začne vykrajovať a siaha po tých formičkách, ktoré som dala bokom (mala som ich rovno hodiť do koša) No čo už? Tak tu máme: Golem,  neviemčo, neviemčo, stromček … keď začne medovníky zdobiť orieškami, musím si strašne hrýzť do jazyka. Moje „Monkovské Ja“ by potrebovala aspoň TROCHU symetrie, ale deťom musíme nechať priestor na tvorivosť. Až keď chce mandľu použiť ako pupok pre Golema, musím mu povedať, že to celkom ako pupok nevyzerá. Hotovo, prvé sú v rúre, výmena detí.

Prichádza starší, mladší odchádza a tu je náš spomalený záber. Synov  rukáv zavadí o štetec v pohári áááá vajíčko sa vylieva na dosku, z dosky na linku, z linky po dvierkach až na zem. Tam ho zastaví (tuším je to kúsok z hrianky od raňajok). Zaujímavé,  naživo to vôbec nie je také romantické. Asi preto, že mi v pozadí nehrá Dvoráková Humoresque (som zvedavá, koľkí si to nájdete na YouTube) Rýchlo odstránim napáchané škody a starší  už robí čo treba. Toto je naozaj svetlý moment. Hotovo.

"Drobec, si na rade"
"Ale ja už nechcem robiť"

Tak toto som čakala. Obrátim sa na staršieho: "No tak môžeš všetko robiť sám"

"Ale ani ja už nechcem robiť"

Tak toto som nečakala. No nič, tie dva plechy dorobím aj sama. Alebo tri? ( v skutočnosti ich bolo sedem!!!)

Zrazu otázka od muža. On je celý čas prítomný, ale skôr fyzicky ako psychicky. To rozpoznám  tak, že mi  zmizla  miska s orieškami. Tá otázka, vraj, že kedy bude obed. Aha, obed. No má byť pečené mäso, ale nemám ho kde dať piecť, keď v rúre sú medovníky. Aj na linke sú medovníky, aj na stole, no všade sú medovníky. Ja si ani za ten svet neviem spomenúť, na kieho som urobila toľko cesta. Tu by sa  žiadal  taký ten obrázok ako prichádza manžel, alebo deti, uchmatnú si medovník a ja im s láskou capnem po ruke, že to nejedz, to je na Vianoce. Ale figu drevenú. Veď nimi vonia celý dom  a sú mäkké, dozlata upečené a NIKTO ICH NEJE!!  Mám také neblahé tušenie, že keď teraz nie je záujem …No nič. Skrátim to.

Chlapi boli hladní, (rozumej  zlostní), moja nálada sa postupne menila z čarovnej na „nepribližujsakumne“ a „nehovornamňa“ ...ale prežili sme.  Na záver vám chcem milé dievčatá popriať pohodové prípravy na Vianoce.

PS: Medovníky nepečte, príďte si zobrať k nám, máme ich mrte.