Rytmus: Stále mám pocit, že ich všetkých vyškoľujem
O detstve, hudbe, starom dobrom rape, nenávisti a o tom, aký by chcel byť otec.
S Patrikom sa poznáme dlho. Vlastne odvtedy, čo pred takmer desiatimi rokmi prišiel vôbec prvýkrát do Funka – do Rannej šou k Adele a Sajfovi.
Odvtedy bol vo Funku miliónkrát a urobili a nahrali sme spolu milión vecí:
Bavilo ma robiť s ním rozhovory. Hovoril to, čo si myslel, čo žil a ako to žil. Nemuseli sme mať na všetko rovnaký názor, nikomu to neprekážalo. A vždy sa práve pri rozhovoroch dalo pekne sledovať, ako rastie, ako sa mu formujú názory, mení optika na množstvo vecí.... jednoducho, ako ide dopredu. Alebo, ako on hashtaguje: #StartedFromTheBottomNowWe
Keď prišiel naposledy, dlhšie sme sa nevideli. Vysmiaty, na mega aute, o deviatej večer, lebo veď to je jeho čas a iný. „No. Som schudol, ne“ hovorí. A ja, že nie, to nie je ono. „Inak vyžaruješ. Tak pokojne... vyrovnane. Ty si zaľúbený!“ :)
Keď sme neskôr robili rozhovor o jeho časo-zbernom dokumente „Sídliskový sen“, o tom, ako sa vyrovnával so stratou biologického otca, zistením, kto je, ako vníma seba na súčasnej rapovej scéne a o tom, aký by chcel byť on otec, tak bolo všetko jasné.
Časť ste mohli počuť aj vo Fun in Czechoslovakia. Tu je jeho rozšírená verzia: