Ich pánska jazda pre mňa v prvom momente okamžite v mysli vyvolala párty náladu. A teda poviem Vám, že som si to nesmierne užila, ale sama so sebou. Mne sa tých 5 dní normálne nechcelo byť s ľuďmi. Prvý deň som upratala dom a večer som si šla zabehať.

Ďalšie dni som presedela v práci a potom som šla jeden večer cvičiť, druhý večer na jogu, tretí večer som bežala, štvrtý večer som si zase šla zacvičiť. Medzitým som veľa čítala s čajom v ruke a dobre mi bolo. Samej.

Žiadne kávičky, stretká, nákupy, víno… nič z toho sa mi nechcelo. Mne sa tak páčilo byť chvíľu sama, že som to poňala doslovne. Keď mi moji chalani dali možnosť a dopriali mi byť chvíľu sama (za čo Bohuškovi najviac ďakujem, nie každý chlap je tohto schopný), tak som to využila na 100%.

Ale s veľmi zvláštnym pocitom som sa vždy vracala domov. Na jednej strane som sa tešila, že si môžem robiť čo len chcem, no na druhej strane som cítila také že: “Môžem robiť, čo len chcem. A? A ďalej čo?” Už som po tých štyroch rokoch mamovania tak zvyknutá fičať na 200%, že teraz, keď môžem povoliť tempo, si pripadám jemne neužitočná a trochu prázdna. 

Ale oddýchla som si nesmierne. 5 dní môjho voľna bolo úžasných, ocenila by som takýto relax hlavy aj častejšie ako raz do roka, ale dnes už sa mi chalani vracajú a ja sa na nich najviac teším! Mohla by som po tomto oddychu vydržať aspoň týždeň byť príjemná a nehulákať doma. Už teraz si držím palce.

Lubica “Buba” Lettrichova